Šesť

Přijetí do smečky: Neproběhlo
 
 
 
 
 
 
 
Jméno:
Šesť
 
Druhé jméno:
Špinavý Kožich
 
Pohlaví:
samec
 
Náboženství
Víra v sedm
 
Titul
New
Datum registrace: 4. 5. 2016
 
Hodnost:
Omega
 
Věk:
3 roky
 
Schopnosti:
Element:  vzduch
Schopnost:  fyzická síla
 
Rodina:
Matka: Esmidith 
Otec: Levente 
Sestra: Sarah 
Brat: Alert 
 
Partnerství:
žádné
 
Povaha:
Ako sa už vravelo, stal sa sebeckým vlkom. Uprednostňuje svoj život pred ostatnými. Ak by sa stala nejaká život ohrozujúca situácia, zrejme by sa na svorku vykašlal a bežal si zachrániť svoj vlastný holý život. Kedysi bol optimistické a namyslené vĺča, teraz je skôr hanblivý a večne znudený. Miestami chladný, večne strážiac si svoje myšlienky a pocity, akoby si stále myslel, že mu ich niekto číta priamo z pohľadu. Rád sa zdržiava na opustených miestach iba s vlastnými myšlienkami. Má niečo ako vlčiu xenofóbiu. Jednoducho nie je rád v spoločnosti. Cíti akúsi úzkosť. A práve preto si vybral život vo svorke. /Aké naivné, že? / Myslí si, že sa tej odpornej fóbie z ostatných zbaví. I keď počíta s akýmsi rezervovaným správaním voči ostatným. No i cez všetky jeho 'bloky' si vie stále užiť... teda dúfa, že to vie. Už dlho nič zábavné nezažil, takže si iba matne pamätá na niečo také ako zábava. Väčšinou len premýšľa, koľko dní mu ešte zostáva do jeho 'pádu'. Kedysi by ho to ani nenapadlo. Nuž to laboratórium z neho spravilo iba prázdnu schránku túlajúcu sa po svete skúšajúc prežiť. Možno ešte niekedy skúsi porozumieť zábave... možno, že nájde niekoho, kto ho to naučí, možno to bude svorka, kto vie... No posledné mesiace čo je vo svorke ho štve najmä blato a špina. A to iba preto, že v laboratóriu bola iba samá pleseň a špina. Ak má možnosť byť čistý bez nečistôt, využije ju. Neznáša preto svoju srsť, ktorá i keď ju miliónkrát umyje bude vždy vyzerať špinavá. Je to kvôli chemikáliám, ktoré na jeho koži zanechali nevymyteľné škvrny a zafarbili tak chlpové lôžko, takže sa toho nezbaví ani ostrihaním. Nerád preto vidí svoj odraz. Dodáva mu to totiž nepohodlný pocit nečistoty, ktorú on tak nemá rád. V nore nenájdete čistejší kúsok ako ten, na ktorom spí. I keď spí najradšej vonku, keďže sa nechce tlačiť s ufúľanými vlkmi. Vlci väčšinou bývajú v tomto stave 'večnéhoprachunasebalepenia' stále. A tak si ich skôr priraďuje k životu nebezpečným veciam. /Prišli sme na to, v čom spočíva jeho vlkofóbia./ Špinavými vlkmi dokonca pohŕda a najradšej by ich... umyl. Zdá sa mu otravné všetko navôkol od trávy až po žijúce tvory. Dokáže ho naštvať i... kameň, ktorý za nič nemôže. Neživé veci mu neraz spôsobili 'infarkty' svojím nesymetrickým tvarom. Práve preto si niekedy aj želá aby sa mohol do laboratória vrátiť, pretože jeho štyri biele steny boli dokonalé. Všetky tej istej farby, rovnaký počet a dokonalý tvar štvorca. Niečo dokonalé, symetrické, čo sa o vonkajšiom svete teda povedať nedá... vlastne... vo svorke je akoby na liečení, kde sa má zbaviť všetkých týchto jeho podivných úchylností a chorôb. Uvidíme, azda sa mu to podarí.
 
Minulost:
 

Hopkajúc následujem svoju mamu. Dnes je môj šťastný deň. Oslavujem dvanásť mesiacov a to znamená jediné. Dnes sa uskutoční môj prvý lov, môj prvý krok k tomu, ako sa stať zdatným vlkom ako je môj otec. Pri pomyslení na môjho otca sa pousmejem. Chcem byť ako on, je to môj idol. Otec je alfa samec našej svorky. Na pohľad vyzerá zastrašujúco a mocne. *Aj ja raz taký budem!* vypnem hruď, prestanem hopkať a začnem hrdo kráčať ako páv. Mama zrazu zastaví a ja narazím do jej nohy. Otočí sa ku mne a pousmeje. „Sme na mieste.“ Vyplazím jazyk a zakrútim chvostom. Podídem dopredu a predo mnou sa rozprestrie široká lúka plná nič netušiacich, pasúcich sa jeleňov. Pri pohľade na nich sa mi zbiehajú sliny. Už sa teším, ako jedného skolím. Síce pod maminým dohľadom, ale skolím. „Vyskúšame, ako si dával pozor. Vieš, čo robiť... začni keď budeš chcieť.“ ozve sa zo zadu mama. Prikývnem a zamračím sa. *Teraz to nesmiem pokaziť, závisí od toho moja hrdosť.* Sústredím sa a vyčkávam na správny moment. Práve, keď sa chystám vyraziť, začujem výstrel. Od ľaku odskočím. Vyplašilo to jelene a navyše to bolo blízko... dosť blízko... v tom okamihu zamrznem „Prečo mama nič nevraví?“ pomaly otočím hlavu a zakňučím. Pohľad mi padne na mamu ležiacu v kaluži krvi. Jej krásna biela srsť je teraz miestami rudá. No v tom to v diaľke uvidím. Niečo vysoké sa valí smerom ku mne. Naježím srsť, nezostáva mi nič iné, ako utiecť. Zo slzami v očiach sa naposledy pozriem na mamu a obrátim sa jej chrbtom. Potrasiem hlavou a vyčistím si myseľ *Nie je čas smútiť!* pokarhám sa v mysli a dám sa na útek. Za sebou počujem ďalšie výstrely. Absolútne neviem, čo mám robiť. Inštinkty mi kážu iba utekať a zachrániť sa pred nebezpečenstvom. *To je môj koniec* pomyslím si *Zlyhal som ako budúci alfa samec* do očí sa mi znova nahrnú slzy. Výstrely neustávajú a začínajú ma z tých odporných piskľavých zvukov ako niečo preletí popri mojom uchu bolieť hlava. Zrazu pocítim štipľavú bolesť v zadnej nohe, ktorá ma donúti poskočiť, zle dopadnúť a prekoprcnúť sa. Zakňučím, no nezostanem iba tak ležať. Pozriem sa na ubolenú nohu. Trčala z nej podlhovastá vec, s ostrým koncom zabodnutým v stehne. Zavrčím a vytrhnem onú vec zo spomínaného miesta. Postavím sa a zasyčím bolesťou, no hneď na to zavrčím „Akiteru, ide ti o život!“ a znova sa dám do pohybu. Už sa mi nebeží tak ľahko ako pred tým. Cítim sa byť viac unavený. Vôbec tomu nerozumiem, veď pred chvíľou som bol ako rybička. Zamračím sa a snažím si udržať aspoň toto tempo. No v tom začujem ďalší výstrel a následne bolesť podobnú tej pred tým. Spadnem. Cítim sa sám sebe čoraz ťažší. *Tak takáto bude moja smrť?* pomyslím si a povzdychnem si. Moje viečka sú čoraz ťažšie a i keď sa snažím, nemôžem zabrániť ich zavieraniu. Vidím rozmazane. Celý ten môj krátky život sa mi prehráva pred očami. Od prvých krôčkov až po dnes, po prvý lov. „Otec!“ zavyjem z posledných sil. „Prepáč...“ šepnem, no potom už vidím iba černotu.

Zobudil som sa uprostred tmy. *Som mŕtvy?* pomyslel som si a trochu tackavo sa postavil sa. Stojím na niečo studenom, no v tej tme nevidím, čo to je. Oblíznem to a hneď si odpľujem. Chutí to ako železo. Posadím sa *Kde to som?* obzriem sa okolo. Nič nevidím i cez to, že mám výborný zrak. A navyše mám divný pocit, akoby som bol stále v pohybe i keď viem, že sedím. *Skúsim sa tu porozhliadnuť* znovu sa postavím a vykročím v pred, keď v tom, ňufákom do niečoho narazím. Ale stena to nebola. Niečo akoby deravého, no cez tú tmu nič pred sebou nevidím. Rozhodnem sa ísť inakade, no všade, kam sa vydám narazím do tej deravej steny. Takto som hľadal cestu úniku veľmi dlho. V tom začujem buchnutie a oslepí ma svetlo. Zakňučím, zavriem oči a odvrátim pohľad. Otvorím oči a pomaly si začínam zvykať na svetlo. Zistil som, že som uprostred nejakej deravej škatule, ktorá je zas položená vo vnútri väčšiej škatule. A tá sa otvorila. „Dorazila vzorka číslo 6!“ začujem *Aká vzorka číslo 6?* prebehne mi hlavou, pozriem sa smerom k otvoru a všimnem si vysokú postavu podobnú tej, čo ma naháňala v lese. Zavrčím, som pripravený bojovať. Potrestám toho, kto ublížil mojej mame. Postava sa začala ku mne približovať. Vztýčim chvost a naježím srsť. Výstražne zavrčím. Keď je už moc blízko, dojde mi trpezlivosť a vrhnem sa na ňu. Zastaví ma tá čudná deravá stena. Nevzdávam sa a snažím sa cez ňu prebojovať hryzením a škrabaním. Zrazu sa dám do pohybu. Stuhnem. Škriabanie a hryzenie ma hneď prejde, pozriem sa dolu na svoje nohy aby som sa uistil či stále stojím, nemýlil som sa. Dokonca podo mnou bola aj tá železná vec. No keď sa pozriem vôkol, je jasné, že sa hýbem *Čo som už načisto zošalel?* zamračím sa a skúmam celú tu vec a snažím sa prísť na to, akoto, že sa hýbem ale aj nehýbem zároveň. V tom zastane aj svet okolo mňa a deravá škatuľa sa otvorí. Podozrievavo sa zamračím. Ktovie, či to nie je pasca. Nervózne sa vydám k otvoru a začnem ho oňuchávať. Snažím sa zachytiť pach nebezpečia, no ten je všade a za dierou je ďalšia krabica. No tentokrát v nej už nieje tma. Práve naopak, je tu až moc svetla. Vystrčím hlavu z diery a v tom si ich všimnem. Ďalší vlci, je ich tu ale 6. Nadvihnem obočie, neviem, či im mám veriť, predsa môžu byť spojení s tými vysokými postavami. No predsa sa odvážim vyliezť. Predsalen je tu viac miesta ako v tej malej škatuli. Hneď ako výdem, otvor škatule sa prudko zavrie a ja od ľaku až odskočím. Keď sa obzriem, vidím za sebou iba holú stenu. Zamračím sa. Zmätene oňuchávam miesto, kde pred chvíľou stála.*Ešte pred chvíľou tu bola tá škatuľa, kam zmizla?* zo zamyslenia ma vytrhne štekot „Hej ty, šteňa!“ nadvihnem obočie a obzriem sa. Pred sebou uvidím stáť mohutného vlka. Jeho veľkosť ma neodradí a ostro sa na neho pozriem „Ako sa opovažuješ? Ja nie som žiadne šteňa! Som Akiteru, syn alfa samca! Budeš ľutovať svoje slová!“ Dokončím svôj 'prejav', vypnem hruď a povýšene sledujem jeho reakciu. Medzi tým si ma všimli aj ostatní a zvedavo ma sledujú. Dotyčný vlk nevyzerá, že by som ho zastrašil, ba skôr vyzerá pobavene a kmitajú mu kútiky. Odrazu sa začne smiať, až mu slzy vyhŕknu. Ostatok pravdepodobne svorky to nevydrží a začne sa smiať tiež. „Je tu niečo k smiechu?“ nadvihnem obočie. Vlk sa na mňa utierajúc si slzy pozrie „Áno, ty. Vieš, tu nie si, žiadny alfa samec. Tu si proste vzorka číslo šesť a nič viac.“ zamračím sa „Ale ja nie som vzorka číslo šesť, ja som A-“ vlk ma preruší „Šesť je tvoje nové meno.“ pobavene sleduje moju reakciu „Ale neboj, pochopíš, keď dostaneš prvú injekciu.“ labou mi rozstrapatí srsť na hlave. Stuhnem „Čože?“ pozriem sa na neho nechápavo. Vlk sa zasmeje „Okej, vysvetlím ti to.“ sadne si, zbystrím sluch „V súčasnosti sa nachádzame v takzvanom testovacom zariadení, kde ľudia-“ preruším ho „Ľudia sú tie vysoké stvorenia?“ spýtam sa zvedavo „Áno, áno...“ pritaká a odkašle si. Pokračuje vo vysvetľovaní : „Kde ľudia testujú na zvieratách rôzne prostriedky a experimenty. Špeciálne my sa nachádzame na prísne tajnom oddelení, ktoré sa zameriava na umelé vytvorenie nadľudských schopností. Veľa z nás už pri pokusoch zomrelo a poslednou dobou sa to začalo iba zhoršovať. Kto vie, o čo sa pokúšajú...Kedysi nás bolo viac ako 60. No keďže z nás ubúda tak rýchlo, neviem určiť, koľko tu ešte pobudneš...pre ľudí sme iba nepotrebné nič netušiace zvieratá a zároveň vzorky a hračky, na ktorých sa môžu vyhrať a je im pritom jedno, ako moc trpíme. Ak zomrieme, je to proste ako v továrni na výrobnom páse. Už 'nefunkčnú' vzorku vymenia za novú, živú. Keď sa na teba teraz pozerám, je mi ťa ľúto. Vyzeráš ako dobré, zo života radujúce sa vĺča...no ver, že táto mučiareň ťa zmení... už nikdy sa nebudeš pozerať na svet cez rúžové okuliare ako teraz. Maj to na pamäti...“ na chvíľu sa odmlčí „Mimochodom, ja som Päť,“ usmeje sa zatiaľ čo ja ho nemo sledujem. „A tamto sú Jeden, Dvanásť, Deväť, Tri, Dvadsaťštyri a pätnásť.“ postupne ukazuje na vlkov, ktorý mi z úsmevom odkývnu. Stále spracúvam údaje, ktoré mi boli poskytnuté. Pri tom, čo trpia sa stále môžu usmievať? To nechápem... „Ehm, Päť?“ oslovím ho a on sa na mňa pozrie pohľadom, ktorý mi hovorí, aby som pokračoval. „Takže som sem vlastne prišiel...“ odmlčím sa „zomrieť?“ poviem so spýtavým pohľadom. Päť sklopí zrak a ťažko si povzdychne „Áno...“ do očí sa mi nahrnú slzy. Dnes už nepočítam koľký krát. *Keď už som si myslel, že mám šancu prežiť, zničia ma týmto faktom..* nahnevane a zároveň smutne kopnem do niečoho podobného hračke a so sklopeným pohľadom zavrčím do zeme. Ako veľmi by som si prial, aby to nebola pravda...

*O dva roky neskôr*

„Roku, Rokuuu!“ zobudím sa na štekanie. Ospalo si pretriem oči. Ani sa nemusím obťažovať pozerať sa kto to je. Iba jeden vlk alebo skôr šteňa ma tak volá a to je Štyridsaťsedem, no ja ho volám zas iba Sedem.. Sedem je v našom zariadení nový. Pochádza od niekadiaľ z Japonska. Ako dôvod, pre tu prezývku povedal, že číslo šesť sa v ich jazyku povie „Roku“. Je stále plný radosti a optimizmu i cez to, čo ho čaká. Rovnako ako ja pred rokmi...*Bože, už premýšľam, aký som býval kedysi, to som až tak starý?* spýtam sa sám seba v mysli a povzdychnem si. Pozriem sa na šteňa, ktoré zúrivo vrtí chvostom. Nadvihnem obočie *Kde berie tú energiu?* zamračím sa *Mal by som prestať nad tým premýšľať. Iba si pripomínam, že starnem...* otočím sa na druhý bok „Nechaj ma spať, Sedem... choď otravovať Tri.“ poviem otrávene. „Ale... tri zobrali na testy...“ povie smutne a ja si povzdychnem. Už sme iba Traja. Ja, Tri a Sedem... Päť tu už asi šesť mesiacov nie je. Tu nikto nikdy nevie, či sa ešte ak odíde na testovanie vráti. Skrátka, na smrť sme pripravený úplne každý deň, každú sekundu. Privriem oči, Päť mal pravdu. Táto mučiareň ma zmenila, tie pokusy ma zmenili. Každý deň už čakám iba na to, ako mi vypadá všetka srsť, alebo mi narastie druhá hlava. No nemyslite si, že som celé tie roky iba sedel na riti a očakával smrť, to nie... celé tie roky som rozmýšľal, ako sa z tadeto dostanem, a či mi to vyjde. Chystal som sa na deň, kedy sa môj život zmení a ja sa už nebudem musieť obávať smrti. Za tie roky som sa stal tak trochu sebeckým, alebo som skôr prijal realitu, že ak sa dokážem od tadiaľto dostať, tak jedine sám. Ostatných budem musieť prenechať napospas osudu. Za tie roky som sa naučil, že proste nieje dobré robiť si pevné putá k ostatným... a hlavne tu nie... pretože potom bude ľahšie zmieriť sa s ich odchodom. Práve preto mi ich nie je ľúto. Síce by si zaslúžili poriadny život a toľko injekcii čo sme si každý deň vytrpeli my... už si necítim zadok čo je miesto, kde to vždy pichnú. Tiež som zistil, že tie ich výskumy začínajú byť užitočné. Moja sila od posledného pichania veľmi vzrástla. Ako som to zistil? No, kto by sa nedivil, keď skoro rozbije oceľové dvere tým, že ich v mysli začne nenávidieť a priať si aby zmizli. Najprv som tomu nechcel veriť, no keď som to skúsil viackrát a vždy sa to vydarilo. Aj moja rýchlosť sa zvýšila. Začal som si myslieť, že môj plán úniku by sa mohol uskutočniť. Pousmejem sa nad predstavou úniku a ignorujem Sedem. V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel chlap v bielom plášti. Presne viem, pre koho ide. Pohotovostne sa postavím, naježím srsť a začnem vrčať. Hneď ako ku mne natrčí odchytovaciu tyč, do nej zahryznem. Hneď po prvom zahryznutí tyč vyzerá ako stokrát ohryzovaná. Vypleštím oči. Moja sila sa zase zvýšila. Zaškerím sa. Som si istý, že dnes sa mi podarí utiecť. Narýchlo rozmýšľam, ako to spravím. Očami behám po izbe a rozmýšľam. Nad hlavou sa mi v duchu objaví žiarovka. Škodoradostne sa pozriem na chlapa a nechám odchytovú tyč zachytiť sa o obojok s označením, ktorý mi dali pri prvej pichačke. Chlap vyzerá prekvapene, no ja si to nevšímam. Jediné na čo myslím je únik, z tohto zariadenia. Keď vyjdeme von z dverí, behám očami po chodbe čo i len náznak nejakého atraktívneho miesta vhodného k úniku. Moje oči zažiaria, keď uvidím otvorené okno. A my ho máme akurát cestou. Zavrtím chvostom a môj úsmev sa zväčšuje. Toto je ten prekliaty deň, na ktorý som celý môj doterajší život tu čakal. Keď už sme dosť blízko pri okne, celou silou trhnem, čo donúti obojok roztrhnúť sa. Plný adrenalínu šprintujem k oknu, skočím na parapet a už letím vzduchom dolú k zemi. Síce to bolo štvrté poschodie, no ja dopadnem na zem ako pierko a utekám ako o život k plotu. Za sebou počujem výstrely a akoby šiesty zmysel mi hovorí, do akej strany sa vyhýbať uspávacím šípkam. Zavriem oči, *Môj sen sa plní!* na lícach začnem cítiť niečo mokré. Stuhnem. *Slzy? Už tak dlho som neplakal...* usmejem sa a nechám slzám voľný priestup. Úspešne preskakujem plot a bežím ďalej. Testovacie zariadenie sa nachádza blízko lesa, takže teraz bežím skrz naskrz lesom. Putujem som dlhé dni a noci. Keď už som dosť ďaleko, zvalím sa na zem a dychčím. S úsmevom otvorím oči a vdychujem vôňu trávy, ktorú som roky necítil. *Žeby som začal konečne normálne žiť?* Zamyslím sa. Cítim aj nové pachy, ako napríklad iných vlkov a a kvetiny. *Počkať... iných vlkov?* zamračím sa. *Mal by som sa pripojiť ku svorke? A je vôbec bezpečné robiť si putá k ostatným?* mal som toľko otázok... Plesnem sa po čele *Šesť, ty hlupák, veď už nie si na testoch aby si takto myslel, zobuď sa!* pokarhám sa v mysli a rozhodnem sa vstať a s úsmevom sa vydám hľadať svorku, svoju novú rodinu.
 
Zajímavosti a jiné věci:
 
Šesť vyrastal v chemickom laboratóriu medzi ľuďmi a inými zvieratami. Tak sa môže stať, že bude mať niekedy iné zvyky a slovné výrazy ako tunajší vlci... Celkom sa vyzná v ľudských bytostiach a keďže mu časť jeho života robil spoločníka nejaký psík z Japonska, trochu tej japončiny sa naň nalepilo.
 
 
O sobě:
Normálne násťročné dievča z mesta veľmi nízkeho vzrastu. :/ Milujem mačky, vlky, anime a metal ^^. Neznášam pomaranče D: prosím, žiadna diskriminácia. xDD
 
 Email: wallovas@gmail.com 
Nejbližší Herní Akce: 
  • --- XXX ---
Coming soon:
  • Vzhledy
  • Neherní postavy (Ok... not so soon.)
Aktuální stav ve Xikuratu 
Po Thunderově návštěvě je podstatná část lesa u jezera zničená. Jinak ale zatím celé údolí prosperuje. Kdy se tato situace změní je však jen otázkou času. Telesphoros, Acantha i Reklan obdrželi zprávu o přicházejícím Kahalliem. Jak s ní naloží se však pravděpodobně dozvíme až ve chvíli, kdy místo měsíce vysvitne rudé slunce. 
Krom zpárvy o Kahalliem, si však stromy i zvířata šeptají i o příchodu někoho jiného. Právě toho, před kterým jeden z nejstarších členů hlídky Xikurat tolikrát varoval. Může to být ale pravda? Odpověď s jistoutou znají jen dvě stvoření. Budoucnost celého Xikuratu leží v tlapách tří bohů, dvoumesíčního vlčete a jedné vlčice. Jak se zachovají?
 
Více o momentální situaci (počasí atp.) ZDE.